OBSAH : BYŤ HOSŤOM SND JE ÚŽASNÉ NAJLEPŠOU INSCENÁCIOU OPERA AKO MÔŽE SÚVISIEŤ MINULOSŤ S PRÍTOMNOSŤOU POZNÁTE UŽ CUK? BRATISLAVA MÁ MESTSKÉ DIVADLO NÁRODNÝ DOM OPÄŤ PLNÝ ŽIVOTA ZÁŽITOK Z HĽADANIA DIVADLA V TRNAVE

---

      Minulý rok Slovenské národné divadlo po prvý raz sprístupnilo počas jedného dňa všetky priestory svojej novostavby širokej verejnosti. Podujatie, ktoré sa stretlo s obrovským záujmom, malo tento rok repete. Deň otvorených dverí v novej budove Slovenského národného divadla sa uskutočnil na konci novembra (22. 11. 2009). Túto nevšednú udalosť SND pripravilo v spolupráci s Tatra bankou, svojím generálnym partnerom pod mottom Chystáme sa na vašu návštevu. Celým Dňom otvorených dverí v koncepcii Pavla Smolíka návštevníkov sprevádzal v úlohe moderátora herec Činohry SND Richard Stanke.
      Počas dňa „D“ žila celá nová budova divadla. Okrem sál, v ktorých sa odohrávali predstavenia a koncerty, program prebiehal aj v sprístupnenom zákulisí, na všetkých poschodiach a vo foyer divadla. Všade tam mohli návštevníci Dňa otvorených dverí sledovať krátke vystúpenia členov všetkých troch súborov národného divadla.
      Činohra SND do bohatého programu prispela dvomi predstaveniami Shakespearovej komédie Trojkráľový večer alebo čo len chcete s vynikajúcim obsadením. Opera ponúkla koncerty najobľúbenejších árií a balet tanečnú rozprávku pre malých aj veľkých Popolvár. Predstavenia a koncerty sa uskutočnili v sálach, do ktorých sa celkovo zmestí viac ako 3 000 ľudí.
      Vo foyer novostavby sa uskutočnili aj dve autogramiády populárnych umelcov SND a originálny divadelný jarmok postavený z kulís. Svoje fotografie aj s venovaním tu záujemcom podpísali napríklad sólisti opery Jolana Fogašová, Ján Galla, Eva Hornyáková, Tomáš Juhás, Otokar Klein, Terézia Kružliaková, Martin Malachovský, Pavol Remenár, Sergej Tolstov a baletní majstri Klaudia Bittererová, Jozef Dolinský ml., Adrian Ducin, Romina Kołodziej, Mário Radačovský, Andrej Szabo a Nikoleta Stehlíková. Zo súboru činohry to zasa boli Alexander Bárta, Branislav Bystriansky, Gabriela Dzuríková, Vladimír Kobielsky, Ján Koleník, Ľuboš Kostelný, Ivana Kuxová, Tomáš Maštalír, Diana Mórová, Táňa Pauhofová, Zdena Studenková či Jozef Vajda.
      Programom ožilo aj námestie pred divadlom, kde sa uskutočnila módna prehliadka historických kostýmov. Pre deti boli pripravené tvorivé dielne.
      Počas dňa „D“ mali návštevníci aj možnosť zakúpiť si vstupenky na všetky predstavenia Opery, Činohry a Baletu SND za zvýhodnené ceny.
Deň otvorených dverí prilákal do SND vyše 5-tisíc návštevníkov. Tejto udalosti predchádzalo udeľovanie Cien Nadácie Tatra banky za umenie (21. 11. 2009). Ceny sa udeľovali po štrnásty raz. V kategórii Divadlo hlavnú cenu za scénografiu k opernej inscenácii Orfeus a Eurydika (SND) získal Boris Kudlička. Z ocenenia Mladý tvorca sa v tejto kategórii tešil člen Činohry SND Ondrej Kovaľ za titulnú úlohu v inscenácii Amadeus. Hlavná cena v kategórii Hudba sa dostala do rúk stálemu hosťovi Opery SND Daliborovi Jenisovi. A napokon spomeňme ocenenie Mladý tvorca v kategórii Literatúra, ktorú získal dramaturg Činohry SND Peter Pavlac za divadelnú hru Červená princezná (úspešne ju uvádza bratislavské Divadlo Astorka v titulnej úlohe so Zitou Furkovou).

      Jedenásť rokov sa udeľovali najlepších tanečníkom na Slovensku prestížne Kvety baletu (1995 – 2006). Potom sa táto tanečná cena z nášho umeleckého časopriestoru vytratila. Až v jubilejnej 90. sezóne sa vedeniu Baletu SND v spolupráci s občianskym združením TAOS podarilo obnoviť tradíciu oceňovania najlepších osobností slovenského tanečného umenia. Vďaka za to patrí aj rodine českého tanečníka a choreografa Bedřicha Füssegera, ktorý v rokoch 1933 – 1947 pôsobil v SND v Bratislave. Jeho meno nesie samotná cena pre talenty spojená so štipendiom umožňujúcim víťazovi absolvovať tanečné kurzy v zahraničí. Môže ju získať tanečník už po roku pôsobenia na profesionálnej scéne.
      Nositeľmi nových cien už nemusia byť len Slováci. Za najlepších tanečníkov môžu byť odbornou porotou vyhlásení umelci, ktorí na Slovensku pôsobia minimálne tri roky. A tých je v našich súboroch stále viac nielen do počtu. Napríklad baletný súbor košického Štátneho divadla by bol bez sólistov z Ukrajiny, ktorí divákov nadchýnajú svojim umením tanca, úplne iným telesom.
      Prvých piatich nositeľov cien Tanečná osobnosť sezóny sme spoznali bezprostredne pred premiérou baletu Everest (5. 11. 2009) v SND. Porota zostavená z renomovaných choreografov a umeleckých riaditeľov baletných a tanečných súborov na Slovensku v kategórii klasický a neoklasický tanec za najlepšieho tanečného umelca vyhlásila Sergeja Jegorova z Baletu Štátneho divadla Košice (nominovaný za postavu Albrechta v balete Giselle a Tistana v balete Tristan a Izolda). Najlepšou sólistkou sa stala Viktória Šimončíková z Baletu Slovenského národného divadla (nominovaná za postavu Jefrosiny Starickej z baletu Ivan Hrozný). V kategórii moderný tanec triumfovali nezávislá tanečníčka Stanislava Vlčeková (za spoluvytvorenie a interpretáciu trojúlohy Eva/Afrodita/Helena v predstavení Jablko alternatívneho divadla Elle Danse a postavy v predstavení Hexen zoskupenia Debris company) a Tibor Trulík (za tanečný prejav a celkový interpretačný prínos v choreografiách Iné ráno a Be Bop) zo Štúdia tanca v Banskej Bystrici. V kategórii najvýraznejší talent cenu získal herec a tanečník Emil Píš (Muž v Hexene a Odysseus v Jablku).

      Prvý deň osemnásteho ročníka medzinárodného divadelného festivalu Divadelná Nitra uzavrelo oficiálne vyhlásenie výsledkov ankety DOSKY 2009. A po prvý raz v štrnásťročnej histórii tejto ankety sa dá hovoriť o veľkom prekvapení, keďže pred činohrou vyhrala opera. Viac než tridsať divadelných kritikov, teoretikov a kultúrnych publicistov svojim hlasovaním rozhodlo, že najlepšou inscenáciou sezóny 2008/2009 sa stal Gluckov Orfeus a Eurydika. V Opere Slovenského národného divadla ju režíroval Mariusz Treliński. Táto inscenácia má na svojom konte ešte jedno ocenenie, ktoré získal za scénografiu Boris Kudlička.
      Mnohých možno prekvapili aj výsledky ďalších kategórii. Ale umelci, ktorí si odniesli individuálne ocenenia, si ich dávno zaslúžili. Veď tohtoročnú Dosku za najlepší mužský herecký výkon získal Jevgenij Libezňuk z prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča až po piatej nominácii. A najlepšia herečka sezóny Jana Oľhová z martinského Slovenského komorného divadla už bola na cenu nominovaná trikrát. Paradoxne obidvaja ocenenia získali za postavy, ktoré vytvorili mimo svojich materských divadiel. Jevgenij Libezňuk získal Dosky za postavu Lopachina, ktorého ako hosť stvárnil v nitrianskej inscenácii Višňového sadu. Herečka Jana Oľhová si zase Dosky prevzala za Sáru, ktorú si odskakuje hrať do inscenácie Mobil Mestského divadla Žilina.
      Cenou za najlepšiu réžiu bol ocenený Roman Polák, ktorý v Činohre Slovenského národného divadla inscenoval Annu Kareninovú. Kostýmový výtvarník Peter Čanecký si zase odniesol cenu za najlepší kostým k tejto inscenácii.
      Najlepšiu scénickú hudbu skomponoval Marián Čekovský k inscenácii Euripedesovej hry Medeia pre Činohru Štátneho divadla Košice.
      Za objav sezóny 2008/2009 označili účastníci ankety dvojicu tvorcov Kamil Žiška a Zuzana Palenčíková, ktorá vytvorila koncept inscenácie A budeme si šepkať pre Slovenské komorné divadlo Martin.

NOMINÁCIE na DOSKY 2009
Cena za najlepšiu inscenáciu sezóny 2008/2009
Inscenácia podľa románu Leva Nikolajeviča Tolstoja Anna Kareninová v réžii Romana Poláka
Činohra Slovenského národného divadla

Inscenácia opery Christopha Willibalda Glucka Orfeus a Eurydika v réžii Mariusza Trelińského
Opera Slovenského národného divadla

Inscenácia tanečného predstavenia na libreto Ondreja Šotha a Zuzany Mistríkovej Tristan a Izolda v réžii Ondreja Šotha
Balet Štátneho divadla Košice

Cena za najlepšiu réžiu sezóny 2008/2009
Mariusz Treliński
za réžiu opery Christopha Willibalda Glucka Orfeus a Eurydika v Opere Slovenského národného divadla

Michal Vajdička
za réžiu inscenácie Euripidesovej hry Medeia v Činohre Štátneho divadla Košice

Roman Polák
za réžiu inscenácie podľa románu Leva Nikolajeviča Tolstoja Anna Kareninová v Činohre Slovenského národného divadla

Cena za najlepší ženský herecký výkon sezóny 2008/2009
Jana Oľhová
za postavu Sary v inscenácii hry Sergi Belbel Mobil
Mestské divadlo Žilina

Dana Košická
za postavu Medey v inscenácii Euripidesovej hry Medeia
Činohra Štátneho divadla Košice

Zita Furková
za postavu Galiny v inscenácii hry Petra Pavlaca Červená princezná
Divadlo Astorka-Korzo ´90, Bratislava

Cena za najlepší mužský herecký výkon sezóny 2008/2009
Martin Huba
za postavu Karenina v incenácii podľa románu Leva Nikolajeviča Tolstoja Anna Kareninová
Činohra Slovenského národného divadla

Juraj Kukura
za postavu On v incenácii hry Viliama Klimáčka Komunizmus
Divadlo Aréna, Bratislava

Jevgenij Libezňuk
za postavu Lopachina v incenácii hry Antona Pavloviča Čechova Višňový sad
Divadlo Andreja Bagara, Nitra

Cena za najlepšiu scénografiu sezóny 2008/2009
Jaroslav Valek
za scénu k inscenácii Anna Kareninová
Činohra Slovenského národného divadla

Boris Kudlička
za scénu k inscenácii opery Orfeus a Eurydika
Opera Slovenského národného divadla

Pavol Andraško
za scénu k inscenácii hryMedeia
Činohra Štátneho divadla Košice

Cena za najlepší kostým sezóny 2008/2009
Peter Čanecký
za kostýmy k inscenácii Anna Kareninová
Činohra Slovenského národného divadla

Andryi Sukhanov
za kostýmy k baletu Tristan a Izolda
Balet Štátneho divadla Košice

Ján Kocman
za kostýmy k inscenácii Láska k trom pomarančom
Bábkové divadlo Žilina

Cena za najlepšiu scénickú hudbu sezóny 2008/2009
Michal Novinski
za hudbu k inscenácii Anna Kareninová
Činohra Slovenského národného divadla

Marián Čekovský
za hudbu k inscenácii Médeia
Činohra Štátneho divadla Košice

Jozef Vlk
za hudbu k tanečnému predstaveniu Hexen
Debris Company Bratislava

Objav sezóny 2008/2009
Inscenácia hry Rii Kotibal Žena cez palubu v rámci cyklu Mliečne zuby v réžii Adriany Totíkovej
Štúdio 12, Bratislava

Michal Németh za postavu Princa v inscenácii Láska k trom pomarančom
Bábkové divadlo Žilina

Mária Porubčinová za postavu Mařenky v inscenácii opery Predaná nevesta v Opere Slovenského národného divadla a za postavu Katreny v opere Krútňava v Štátnej opere Banská Bystrica

Kamil Žiška a Zuzana Palenčíková za koncept inscenácie A budeme si šepkať
Slovenské komorné divadlo, Martin

     
      Divadelná Nitra 2009 sa začala tanečnou inscenáciou Origine marocko-flámskeho režiséra a choreografa Sidi Larbi Cherkaouiho, ktorou chcel divákom odovzdať výsledok svojho zamyslenia sa nad vznikom civilizácie a nad osamelosťou ľudí v 21. storočí. A ambíciu odovzdať odkaz alebo preposlať dôležitú správu nemal v Nitre sám. Majú ju všetci účastníci tohto ročníka festivalu, lebo jeho leitmotívom je známy pojem z internetovej komunikácie Forward. Ešte presnejšie by sa dalo povedať Forward: Memory (Pošli / Prepošli pamäť).
      „Chceme obrátiť pohľad do minulosti, ako mnohé z postáv a autorov inscenácií, ktoré budeme tohto roku uvádzať. Pátrať po koreňoch a pôvode, konfrontovať súčasníka s jeho archetypálnym dedičstvom, skúmať hranice možného, hľadať súvislosti medzi minulosťou a prítomnosťou. Chceme tiež upozorniť na potrebu vyrovnať sa s minulosťou, odhaliť predsudky a prehrešky, kultúrne, politické a sociálne nánosy, nastoliť otázky zodpovednosti, uvažovať o miere viny a neviny, hriechu a odpustenia. Chceme sa pozrieť ako súčasná doba redefinuje tradičné kategórie krásy, vytrvalosti, statočnosti, lásky. Chceme sa tiež zamyslieť nad otázkami nasmerovanými do budúcnosti – zodpovednosť voči životnému prostrediu, úloha umenia, zmysel tradícií, osamotenosť človeka zaplaveného kultom konzumu a bariérami komunikácie. Chceme otvárať trezory a tajné archívy, pozrieť sa do zaprášeného zrkadla minulosti,“ píše sa na webovej stránke festivalu na tému spomínať a pamätať si.
      Z toho jednoznačne vyplýva, že dôvodov na uvedené profilovanie šiestich dní osemnásteho ročníka festivalu mali jeho organizátori niekoľko. Ale keby sme medzi nimi hľadali prioritu, tak by ňou zaiste bola Téma ´89. Pripomenutie si spoločensko-politických udalostí spred dvadsiatich rokov. Sprítomnenie si Nežnej revolúcie a toho, čo priniesla. Aký bol rok 1989? Čo nám dal? V čom nás sklamal? Čo zmenil? Ako ho vnímajú jednotlivé generácie a sociálne skupiny našej spoločnosti? Akí sme boli pred týmto rokom a akí sme dnes?Teda festival je nielen o našej prítomnosti, ale aj o minulosti, ktorá pred niekým môže ležať na stole ako nevybavený účet. Preto jej patrí jedna celá festivalová sekcia. Z toho dôvodu sa jej budú napríklad dotýkať aj multimediálny projekt Šanca ´89, ktorý pripravila Asociácia Divadelná Nitra v spolupráci s pražským Divadlom Archa alebo kompozícia divadelných hier s názvom Donaudrama, ktorá vznikla na medzinárodnom workshope dramatikov z krajín pri Dunaji.
      Projekt Šanca ´89 vznikol špeciálne pri príležitosti 20-teho výročia Nežnej revolúcie. Formálne vychádza z postupov dokumentárneho divadla. Kombinuje existenciálnu drámu s výtvarnou inštaláciou, využíva prostriedky drama-in-education, epického divadla, a pod. Hľadá novú divadelnú formu, novú „politiku vnímania pre estetiku zodpovednosti“, preto pracuje aj s rôznou mierou účasti divákov, divadelnú akciu spája s autentickou debatou politológov, politikov, sociológov.
      S dramaturgickým smerovaním Divadelnej Nitry 2009 výrazne korešponduje aj vizuál tohto festivalového ročníka. Jeho výtvarné riešenie spája dynamickú kresbu grafika s vizuálnymi prvkami IT sveta na podklade starej steny alebo dokumentu, ktorý je na viacerých miestach roztrhnutý, aby sa cez tieto roztrhané miesta dalo nakuknúť do temných zákutí ľudskej duše či do minulosti našej spoločnosti. A najlepšie je vyrovnávanie s minulosťou bez nostalgie. Jeho autorom je výtvarník Tomáš Vicen.
      Vráťme sa však k hlavnému festivalovému programu, v ktorom sa do istej konfrontácie dostávajú štyri domáce inscenácie s ôsmimi zahraničnými produkciami. Z domácej divadelnej tvorby sa najväčšej pozornosti tešila Anna Kareninová, ktorú režisér Roman Polák inscenoval v uplynulej sezóne na veľkom javisku Činohry Slovenského národného divadla. Okrem iného aj z toho dôvodu, že získala najviac nominácii na divadelné ocenenia sezóny Dosky 2009. Napokon zo šiestich nominácii premenila na ceny dve. Roman Polák si prevzal Dosky za najlepšiu réžiu a Peter Čanecký zvíťazil v kategórii kostým. Ale rovnakú pozornosť si zaslúžili aj vystúpenia ďalších domácich divadiel. Mestské divadlo Žilina na festivale odohralo Ženu z minulosti v hlavnej úlohe s Janou Oľhovou, čerstvou držiteľkou Dosiek za najlepší herecký výkon. Vo festivalovom vystúpení domáceho nitrianskeho Divadla Andreja Bagara s inscenáciou Višňového sadu si zase diváci mohli vychutnať hosťujúceho Jevgenija Libezňuka ako Lopachina, ktorého stvárnenie mu vynieslo Dosky za mužský herecký výkon sezóny. Domáci štvoricu doplnil bratislavský súbor Debris Company s tanečnou inscenáciou Hexen.
      Niečo výnimočné by sa dalo spomenúť aj pri každom zahraničnom hosťovi. Estónci z tallinského Teatra NO99 s inscenáciou Ako vysvetliť obrazy mŕtvemu zajacovi sa zúčastňujú festivalu po prvý raz. Komorné hudobno-výtvarné dielo Šesť stupňov talianskeho súboru Santasangre garantuje netradičný vizuálny zážitok a trochu ekologického zamyslenia sa nad tým, čo sa stane, keď sa teplota Zeme zvýši o šesť stupňov. Srbské divadlo (Atelje 212) sa v inscenácii Šopalovičovo kočovné divadlo zahráva s hranicami medzi fikciou a realitou pri hľadaní odpovede na otázku Ako je to s múzami vo vojne?. V portugalskej Eurovízii (Teatro Praga) zaznie až 35 jazykov, aby človek lepšie vnímal ten európsky babylon vzťahov. A napokon v netradičných priestoroch ako sú fitnes centrum, letisko či rockový klub, budú hrať súbory KoMa a ALKA z Maďarska (Faidra Fitness – antický príbeh adaptovaný na súčasné podmienky a dnešnú dobu), Národné divadlo z rumunského Temešváru (Choroba rodiny M. – rodinná dráma) a holandský Wunderbaum (Pivný turista – performance o výletoch anglických fanúšikov za lacným pivom do niektorých európskych štátov).
      Skrývať príjemnú festivalovú atmosféru len za dvere divadiel by bolo podľa organizátorov Divadelnej Nitry hriechom. Preto medzi sprievodnými podujatiami možno nájsť Divadelný jarmok s bohatým programom pouličných divadelných predstavení a mnoho iných akcií, ktoré divadlom, filmom, či obrazom oživujú rôzne kúty mesta Nitra aj našej pamäti.

      Divadlo Pôtoň, ktoré účelovo pôsobí mimo hlavného mesta Slovenska, si tento rok pripomína 10. výročie svojej existencie. Už v lete 2008 sa rozhodlo presťahovať z priestorov levickej kaviarne do kultúrneho domu, ktorý získalo do dlhodobého prenájmu v obci Bátovce pri Leviciach. Prenájom budovy je časovo ohraničený na 30 rokov, čo divadlu umožňuje kontinuálne a systematicky pracovať nielen na vlastných inscenáciách, ale aj na rozširovaní vzdelávacích projektov, ktoré doteraz divadlo vykonávalo výhradne v jednorázovo prenajatých priestoroch. Už počas predchádzajúcej sezóny v ňom uskutočnilo prvé predstavenia a workshopy. Ale nový priestor pod názvom Centrum umenia a kreativity, oficiálne otvorili až na začiatku sezóny 2009/2010. Súčasťou slávnostného otvorenia (19. 9. 2009) bola prehliadka piatich inscenácií, ktoré má Divadlo Pôtoň aktuálne v repertoári (Rozum a vášeň, Macbeth, Práve teraz!, Terra Granus, Nevesta hôľ), nočný koncert piesní z minulých aj súčasných inscenácií divadla (Play Poton) a prehliadka výstavy o desiatich rokoch činnosti divadla.
      Centrum umenia a kreativity (CUK) je zavŕšením niekoľkoročného úsilia divadla nájsť vhodný priestor, kde by sa popri tvorbe a uvádzaní vlastných inscenácii mohli konať aj ďalšie aktivity venované predovšetkým odbornej verejnosti pracujúcej v oblasti scénického umenia. Po rozsiahlych rekonštrukčných prácach nový „domov“ Divadla Pôtoň spĺňa kritéria moderného medzinárodného kultúrneho a vzdelávacieho centra s viacerými priestormi na tvorbu, prezentáciu či ubytovanie.

      V Bratislavskom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava sa nehralo takmer dva roky (od jari 2007). Po presťahovaní sa Činohry SND do novej budovy, dostalo sa DPOH, ktoré kúpilo mesto Bratislava od ministerstva kultúry s podmienkou využívania na umeleckú činnosť pod pôvodným názvom, do rekonštrukcie. Podľa predstáv magistrátu mesta divadlo po otvorení nemalo mať stály divadelný súbor, ani byť scénou pre alternatívu. Jeho repertoár mali tvoriť predstavenia, ktoré vyberie komisia. Hrať sa v ňom malo začať od septembra 2009.
      Koncom roka 2008 mesto Bratislava vyhlásilo súťaž na prevádzkovateľa Divadla P. O. Hviezdoslava, ktorý sa o priestor dokáže postarať komplexne – po umeleckej aj ekonomicko-finančnej stránke. Víťazom výberového konania z ôsmich uchádzačov sa stalo občianske združenie Scene. Rozhodla o tom osemčlenná porota v dvoch kolách. Združenie Scene malo verejnosti predstaviť svoj program v septembri tohto roku, teda na začiatku divadelnej sezóny 2009/2010. Podľa vízie víťaza výberového konania sa mali v DPOH s kapacitou hľadiska 500 sedadiel konať aj tanečné a hudobné predstavenia. Dlho však bolo hádankou, či poslanci bratislavského mestského zastupiteľstva výber odbornej poroty odobria. Na túto tému bolo veľa špekulácií. Napokon v máji 2009 bratislavskí mestskí poslanci rozhodli, že divadlo ostane v správe mesta ako nová príspevková organizácia s názvom Mestské divadlo Pavla Orságha Hviezdoslava. Aj keď fungovať by malo až od začiatku roka 2010, počas Bratislavského kultúrneho leta sa v ňom už hralo. Divadlo ožilo 11. 7. 2009. Predstavili sa tu českí herci Dagmar Havlová-Veškrnová a Peter Kostka, ktorí predviedli svoj kumšt v hre Chvíle pravdy.
     Druhé mestské divadlo v Bratislave by mala zriadiť na Suchom mýte, v bývalých priestoroch Divadla Astorka, firma IPR Slovakia. Prestavba a rekonštrukcia budovy niekdajšej Astorky, ktorú firma od mesta kúpila v roku 2003, mala byť druhou etapou projektu s názvom Astoria Palace.
     Zatiaľ sa teda hrá len v priestoroch Mestského divadla P. O. Hviezdoslava, hoci bez základnej divadelnej technológie a zase podľa iného rozhodnutia mestských poslancov. Predstavenia tu do konca roka 2009 na základe septembrového hlasovania mestských poslancov pripravuje Bratislavské kultúrne a infomačné stredisko. Teda budovu neprevádzakuje ani víťaz primátorom vyhlásenej súťaže, ani nová mestské príspevková organizácia.

      Po rozsiahlej rekonštrukcii, trvajúcej viac ako sedem rokov, sa opäť hrá na prvej scéne Slovenského komorného divadla – v Národnom dome v Martine. Jej slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 19. 12. 2008 programom Načo je národu dom..., inscenovanými novinami z histórie Národného domu a Slovenského komorného divadla v réžii Petra Gábora.
      Národný dom, táto jedinečná, demokratická a polyfunkčná inštitúcia patrila v minulosti medzi najvýznamnejšie centrá kultúrneho, politického a sociálneho života na Slovensku. Stavba budovy sa začala na jar roku 1888 podľa architektonického návrhu staviteľa Blažeja Bullu. Oficiálne otvorenie Národného domu sa uskutočnilo 12. 8. 1890 v rámci Augustových slávností premiérou hry Márie Oľgy Horváthovej Stratená, ktorú autorka napísala pre túto príležitosť.
      Národný dom slúžil verejnosti viac ako storočie až do roku 2001, kedy sa dostal do stavebného, bezpečnostného aj technického havarijného stavu. Slovenské komorné divadlo (vtedy Divadlo SNP) sa muselo stiahnuť do priestorov Štúdia, ktoré boli k Národnému domu pristavené v rokoch 1987 až 1993. „Záchrana“ Národného domu sa realizovala od roku 2001 s cieľom prinavrátiť objektu pôvodnú podobu a obnoviť jeho funkciu ako sídla profesionálneho divadla s najmodernejšou divadelnou technológiou.

      Prvá premiéra sa na staronových doskách zrekonštruovaného Národného domu uskutočnila 20. 12. 2008. Príležitosť oživiť divadelné priestory a genia loci prvej scény Slovenského komorného divadla dostala dramatizácia experimentálneho románu Ladislava Nádaši-Jégého Cesta životom. Dramaturg a autor hudby Róbert Mankovecký o zámereinscenovať tento román povedal: „Jozef Svoreň, hlavný hrdina Jégého románu, preplával svojím životom s maximálnou snahou poslušne slúžiť režimu. Akémukoľvek režimu. Tak ako sto rokov pred ním plával slávny Jozef Fouché a sto rokov po ňom plávajú iní. Dnes. A je ich veľa. Veľmi veľa. Veľa Jozefov Svoreňov, ktorí ako verní psi slúžia svojim pánom len preto, že majú postavenie, peniaze, moc. Ale zvykli sme si za tie stáročia. Robíme to, čo je pre nás v danej chvíli výhodné, keď nás pritlačia k múru, tak vyjednávame. Pragmatizmus, alebo presnejšie jeho slovenský ekvivalent: „svorenizmus“, je každodennou súčasťou nášho života. Práve preto v Martine inscenujeme Jégého Cestu životom. A tiež z dôvodu, že autor svoj román situoval do malého župného mesta, kdesi na severe Slovenska, ktoré v mnohom pripomína Martin. A tiež aj preto, že náš príbeh sa začína roku 1873, teda v čase, keď sa objavili prvé úvahy o stavbe martinského Národného domu a v neposlednom rade aj z dôvodu, že miestom, kde sa odohrávajú najzásadnejšie míľniky života hlavného hrdinu je kasíno, tak veľmi podobné tomu nášmu, turčianskemu v Národnom dome.“
      Inscenácia vznikla v réžii Rastislava Balleka, ktorý ňou pokračuje v hľadaní stratených slovenských autorov a textov. Dramatizáciu pripravil v spolupráci s Petrom Pavlacom. O zvláštnom postavení tohto románu v slovenskej literatúre režisér Rastislav Ballek povedal: „V kontexte slovenskej literatúry je to jedinečný román, pretože v ňom absentuje etická mierka spoločenského života. K amorálnemu (anti)hrdinovi tam nevystupuje žiadna protiváha. Tento román nemá sudcu. Ani Boh, ani blížny, ani dejiny, ani spoločnosť nesúdia. Sudca ostáva mimo plochy toho románu, teda aj mimo javiska. Jégé veľmi naturalisticky opisuje spoločnosť, v ktorej nemožno rozpoznať zlo. Niežeby v nej prehrávali dobrí, ale v nej dobrí ani nie sú. Sú tam len silní a slabí. Ak nás morálka začína v boji o prežitie oslabovať, tak sa jej vzdáme, pretože nás znevýhodňuje v boji o prežitie.“

VEDA, vydavateľstvo SAV ako jednu z noviniek svojej tohtoročnej produkcie nedávno ponúklo tým, čo radi o divadle aj čítajú, bohato faktograficky naplnenú a fotograficky ilustrovanú publikáciu o trnavskom divadle, ktoré vzniklo v roku 1974 ako Divadlo pre deti a mládež a dnes nesie názov Divadlo Jána Palárika v Trnave.
      Zasvätený pohľad zvnútra divadla pôvodne plánoval napísať bývalý riaditeľ divadla Ladislav Podmaka, ktorý bol pri jeho zrode. Pre ťažkú chorobu už nestihol uskutočniť svoje plány. Myšlienku svojho manžela sa rozhodla zrealizovať Dagmar Podmaková tak, aby mohla písať z pohľadu pamätníka kritika-teatrológa. Od prvej inscenácie, ktorou bola Zahradníkova hra Prekroč svoj tieň, až po tú poslednú v sezóne 2005/2006 – Goetheho Urfausta.
      Kniha Divadlo v Trnave s podtitulom Ako sa hľadalo (1974- 2006) zachováva časovú postupnosť jednotlivých vývinových etáp tvorby, ale v rámci nej si autorka vytvorila dostatočný priestor na kapitoly a podkapitoly, ktoré už názvami prezrádzajú o čom bude reč. Pripomenula začiatky divadla, najmä však jeho postavenie v česko-slovenskom kontexte, o ktoré sa okrem dramaturgie, scénografie a hercov pričinili dvaja aktéri. Pomyslený dialóg Blahoslava Uhlára a Juraja Nvotu spolu s inými hosťujúcimi režisérmi (Peter Scherhaufer, Ondrej Šulaj) predstavoval zlatú éru trnavského divadla v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Rešpektovanú odbornou kritikou i divákmi. Obdobie po roku 1989 nazvala hľadaním identity v novej spoločnosti. Do Trnavy prichádzali noví herci, noví režiséri. Niektorí sa zdržali kratšie, iní dlhšie.
     Prednovembrové obdobie je spojené s mnohými menami slovenského divadla. Veľké postavy tu v začiatkoch vytvorili Zuzana Kronerová a Marián Zednikovič, neskôr sa nosnými hercami stali Štefan Kožka, Iveta Kožková, Anna Šišková i Peter Šimun, Vladimír Hajdu. V 90. rokoch Katarína Brychtová, Dagmar Sanitrová, Peter Kočiš a ďalší. S trnavským divadlom je nerozlučne spätý aj Jaroslav Filip. Po rokoch hľadania sa divadlo našlo svoju novú tvár. S tými čo vydržali od začiatku (Vladimír Jedľovský, Ján Topľanský, Ladislav Kočan), čo prišli neskôr (Táňa Kulíšková, Tibor Vokoun), s režisérmi Michalom Babiakom a Viktorom Kollárom, dlhoročnou dramatugičkou Mirkou Čibenkovou-Nvotovou a scénografom Jánom Zavarským.
      Súčasťou knihy sú stovky fotografií a scénických i kostýmov návrhov v čiernobielej farbe i farebnej prílohe, ilustrovaný súpis inscenácií, zoznam terajších i bývalých pracovníkov a dostatočné resumé v anglickom jazyku spolu s registrom mien a diel. Konečnú podobu 272 stranám knihy formátu A4 citlivo a s vkusom v službách divadla vtlačil grafik Fero Jablonovský.